orientacni mapka

Sprievodca

Povesť o bielom jeleňovi

Povesť o bielom jeleňovi

Pred mnohými rokmi v blízkosti terajších Trenčianskych Teplíc žil veľmi krutý panovník. Mal násilnícku povahu, nedôstojne zaobchádzal nielen so svojimi poddanými, ale i so všetkým živým – so zvieratami i celou prírodou. Ľud ho nemal rád, zvieratá sa mu vyhýbali. Jeho najväčšou záľubou bola poľovačka. Nikdy to však nebol hon na zvieratá taký, ako ho bežne poznáme. Zver zabíjal ako zmyslov zbavený. Čo sa v lese len pohlo, zastrelil. Celé hodiny dokázal kántriť v lese všetko živé.

Jediný tvor, ku ktorému niečo cítil, ktorého si vážil a mnohokrát vypočul, bola jeho krásna mladá manželka. Bola azda jediná, ktorej by nedokázal ublížiť. Oplývala nielen krehkou ženskosťou, ale i múdrosťou. Jej alabastrová pokožka kontrastovala s tmavými vlasmi, z krvavočervených pier sa vinul vždy pokojný nežný hlas. Tým, že bola nadpriemerne súcitná, veľmi zle niesla manželovu povahu. Často sa mu prihovárala a odhovárala ho od jeho neľudských činov.

„Nezabíjaj zver v lese, keď ju nechceš jesť – iní sú hladní, nechaj ju im. Aj srny a jelene majú svoje právo na život!“

Manžel na tieto slová nedbal. Jeho krutosť nemala hraníc, čím ďalej viac ostával celé noci v lese sám, len so svojim koňom a zbraňou. A zabíjal a zabíjal. Ľudia, ktorí boli zvyknutí v núdzi loviť zver, pomaly nemali čo loviť. Z lesa sa vytrácali diviaky, srny i lane, z lúk zajace, a čo bolo horšie, rozširovali sa choroby z mŕtvych tiel zvierat, ktoré panovník zastrelil a nechal na mieste. Krajom sa rozšírila chudoba a bieda. Jeho manželka bola z toho veľmi nešťastná. Milovala zvieratá, milovala ľudí, no milovala aj svojho muža. Keď videla, že sama nič nezmôže, pobrala sa za lesnou vílou, lebo verila, že len ona jej môže pomôcť v boji proti manželovej posadnutosti.

Víla prijala mladú ženu a s nevôľou si ju vypočula. Veď jej manžel jej vyhubil takmer všetku zverinu!

„Je len jediná možnosť, ako ti pomôcť,“ povedala napokon. „Je to nebezpečná hra, ktorú musíš absolvovať.“

„Nech je to čokoľvek, som ochotná to podstúpiť, len aby som zabránila ďalšiemu krviprelievaniu!“ zvolala bledá dievčina.

„Privolám na teba kliatbu,“ studeným hlasom oznamovala víla, „z ktorej ťa môže vyslobodiť len obmäkčené srdce tvojho muža. Každú noc sa z teba stane jeleň. Bude rovnako krásny a biely ako ty. Nebudeš môcť rozprávať, no srdcom mu budeš musieť dať najavo, že si to ty, aby ťa nezastrelil. Keď v jeho posadnutosti dokáže vycítiť tvoju lásku a zloží zbraň, skončí jeho krutosť a ty znova budeš ako predtým. Cez deň sa však nesmieš slovom pred ním prerieknuť! Si ochotná toto podstúpiť?“ Krásavica nezaváhala ani na chvíľku.

„Samozrejme! Milujem svojho manžela. Isto i cez jeleniu podobu pocíti moju lásku!“

A tak víla vyslovila zaklínadlo.

Večer, sotva sa panovník vydal na ďalší nezmyselný lov, premenila sa jeho žena na nádherného bieleho jeleňa. Vbehla bez strachu do lesa v nádeji, že čoskoro skončí zbytočné krviprelievanie. Netrvalo dlho a panovník bieleho jeleňa uvidel. Ostal veľmi prekvapený. Tak nádhernú zver ešte nestretol! Jeleň stál, a ani sa nepohol. Lovec okamžite vytiahol kušu, zamieril a vystrelil. Jeleň sa len-len že uhol šípu. No lovec za ním! Cez lúku i rúbaň, cez vodu i čierny les! Celú noc mu bol v pätách! Až nadránom znavený kôň padol vysilením a jeleňovi sa podarilo ujsť. Všetko sa zopakovala na druhú, tretiu i ďalšie noci. Dievčina celá ustatá ráno líhala do postele, tak, aby manžel nič nespozoroval, večer znova a znova odchádzala do hôr ako biely jeleň...

Až po mnohých týždňoch sa podarilo lovcovi dostať jednej noci celkom blízko k bielemu jeleňovi. Ten sa na neho zahľadel smutnými a hlbokými očami. Lovcovi sa zazdalo, že tie oči pozná... len si nepamätal odkiaľ. Túžba po krvi zvíťazila. Vystrelený šíp zasiahol jeleňa priamo do srdca plného lásky. Vtedy sa jeleň premenil späť na krásnu dievčinu. Darmo panovník kľakol vedľa nej, kričal jej meno, nariekal, hlavu si búchal o peň. Život svojej manželke už neprinavrátil.

Povráva sa, že odvtedy sa uzavrel do seba, nikoho nepočúval, nevnímal. Jedného dňa zmizol, a už ho nikto nikdy nevidel.

Na mieste, kde umrela dievčina vyrástla biela skala. Dodnes sa pozerá z Dedovca do doliny.

A možno i preto neďaleko odtiaľ postavili ľudia dreveného jeleňa. Aby si i po mnohých rokoch na tento smutný príbeh zaspomínali.

 

Povesti sú z publikácie Stratené rozprávky Považia, ktorá vznikla vďaka Programu rozvoja vidiek 2007-2013.

Vydala MAS mikroregiónu Teplička spolu s MAS Naše Považie v roku 2012.

Ich autorkou je Silvia Havelková.

V publikácii sa nachádzajú ďalšie autorské povesti a rozprávky od autorov Milan Húževka, Milada Vargová, Silvia Havelková a Rudolf Dobiáš.


MAS mikroregiónu Teplička
tel: +421 636 556 732 | e-mail: mas@teplice.sk
kontakty | realizace Dat • 2009