orientacni mapka

Sprievodca

Trenčianske Teplice

Korene kultúrnych tradícii Trenčianskych Teplíc siahajú do prvej polovice 18. storočia, do čias panstva Jozefa Illésházyho. Najvyššie štátnické funkcie, ktoré zastával, urobili z neho príťažlivú osobnosť, ktorú obletovala nielen hornouhorská šľachta, ale aj šľachta celej monarchie. Jeho letné sídlo v trenčianskoteplickom kaštieli bolo magnetom pre urodzené panstvo.

DIVADELNÁ TRADÍCIA

Podľa vtedajšieho situačného plánu kúpeľov z polovice 18. storočia je zrejmé, že v miestach dnešného Krymu bola murovaná budova, označená ako Traiteur und Theater, teda ubytovňa a divadlo.

Stále teplické divadlo založil v roku 1820 divadelný riaditeľ Jozef Siege. Hrávali v sále kaštieľa, ktorá však slúžila aj na tanečné večierky a iné podujatia. Preto v roku 1823 požiadal Jozef Siegel illésházyovské panstvo o postavenie divadelnej budovy. Táto žiadosť je uložená v Národnej knižnici vo Viedni. Žiadosť síce zohľadnili pri regulačnom pláne kúpeľov, ale zámer postaviť divadlo nezrealizovali. Prvú drevenú nezastrešenú budovu divadla - Aréna, dal postaviť až nový majiteľ kúpeľov Juraj Sina asi v roku 1836. Stála za kúpeľným parkom na pravobrežnej strane Tepličky.

V roku 1853 bolo otvorené nové divadlo, podľa projektu viedenského geometra Stauffera, uprostred kúpeľného parku. Bola to tiež drevená Aréna, no v umeleckom svete mala veľmi dobrú povesť. Kapacita bola tristo miest, divadelná sezóna trvala od 25. mája do 30. septembra. Súbor mal 24 členov, riaditeľ bol Ignác Siege, ktorý dosiahol, že v roku 1873 Arénu zrenovovali a zastrešili.

Ignácov syn, Adolf Siege sa ujal vedenia v roku 1886. Súbor rozšíril na 32 členov, zmodernizoval repertoár a na scénu uviedol i opery a operety. Divadlo hralo výlučne po nemecky.

Po I. sv. vojne sa nemecká divadelná spoločnosť Siegovcov rozišla. Po rozpade Rakúsko - uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky sa národnostná štruktúra kúpeľných hostí výrazne zmenila. Nemecky hrajúce divadlo stratilo opodstatnenie.

Medzeru v kultúrnom dianí v Trenčianskych Tepliciach vyplnili trenčianskoteplickí ochotníci, ktorí založili krúžok Robotníckej telocvičnej jednoty. V roku 1919 uviedli v predpremiére Čapkovho Lúpežníka, prvú drámu mladého spisovateľa. Postavu Lúpežníka stvárnil mladý ochotník, neskôr vynikajúci herec, Andrej Bagar. V dvadsiatych a začiatkom tridsiatych rokov 20. storočia ochotnícky krúžok vyvíjal čulú divadelnú činnosť. 

Činnosť Robotníckej telocvičnej jednoty podnienila ďalších miestnych ochotníkov, ktorí založili dramatický odbor telocvičnej jednoty Sokol. Tieto dva spolky fungovali súčasne.

Starú Arénu, ktorú po zastrešení nazývali Letné divadlo, v roku 1936 asanovali.

HUDOBNÁ TRADÍCIA

Táto tradícia si zachovala kontinuitu až do súčasnosti. 14. - 29. augusta 1937  sa konali prvý krát najstaršie československé hudobné slávnosti - I. európsky festival komornej hudby. Po prvý raz v dejinách hudby sa tu zišli najpoprednejšie komorné združenia európskeho kontinentu z Atén, Berlína, Bruselu, Budapešti, Drážďan, Prahy, Ríma, Sofie a Viedne. Festival, prvý svojho druhu v Európe, mal mimoriadny umelecký a spoločenský úspech. Vo vojnových rokoch 1939 - 1941 sa usporadúvali koncerty domácich hudobných telies a sólistov. Tieto koncerty po roku 1941 dostali pomenovanie Hudobné leto. Na VI. - VIII. Hudobnom lete v rokoch 1942 - 1944 účinkovali znova zahraniční umelci. V povojnovom roku 1945 a 1946 sa Hudobné leto nekonalo. Festival obnovil činnosť v roku 1947 a v roku 1948 boli do programu zaradené baletné večery a účinkovalo sa aj na nádvorí kaštieľa, na Zelenej žabe a Labuťom jazierku. Od roku 1951 - 1956 sa festival konal vždy v inom krajskom meste na Slovensku. Až v roku 1957 sa vrátil späť do Trenčianskych Teplíc. Od tých čias sa kontinuita festivalu neprerušila s výnimkou roku 1964, kedy sa pre výstavbu mesta konali Hudobné týždne.

SPEVÁCKY ZBOR SLOVENSKÝCH UČITEĽOV

Spevácky zbor slovenských učiteľov (SZSU) patrí medzi špičkové amatérske mužské spevácke zbory na Slovensku. Jeho zriaďovateľom je Ministerstvo školstva SR – trvalým sídlo je od roku 1933 DOMOV SZSU so sídlom v Trenčianskych Tepliciach.

SZSU vznikol 3. marca 1921 v Trenčíne. Túto krásnu myšlienku založenia speváckeho zboru zrealizovali učitelia z okolia Trenčína, Ilavy a Púchova na župnej schôdzke 24. novembra 1920 v Žiline. Prvýkrát sa zišli v počte 26 v Trenčíne 15.januára 1921. Svojím zapálením pre túto ušľachtilú vec, inšpirovaní aj bratským speváckym telesom Pěveckým sdružením moravských učitelú pritiahli aj ďalších učiteľov z Považia. Jedným z hlavných organizátorov bol prvý tajomník zboru Gabriel Valocký, ktorý okrem organizátorskej práce začal so zborom nacvičovať prvú skladbu “ Čo čušíš, čušíš ” od Jána Kadavého. Hlavným cieľom umeleckej činnosti zboru bolo povzniesť národ, prehlbovať a utužovať bratské vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi. Tak znelo aj prvé heslo SZSU: Spevom budiť lásku k rodu. Prvé vystúpenie mal po poldruharočnom cvičení 11. augusta 1922 na večierku Slovenského kruhu v Trenčíne. Slovenskej verejnosti sa prvýkrát predstavil na slávnosti pri príležitosti odhalenia sochy básnika Jána Hollého 14.10.1923 v Maduniciach. Prvé celovečerné koncerty boli v Novom Meste nad Váhom a v Trenčíne 10. a 11.11.1923.

Zakladajúcim dirigentom SZSU bol prof. Miloš Ruppeldt, ktorý dirigoval zbor v rokoch 1921 – 1943. Miloš Ruppeldt bol významnou slovenskou hudobnou osobnosťou. Bol zakladateľom prvej Hudobnej školy na Slovensku v Bratislave a ochotníckeho orchestrálneho združenia Slovenskej filharmónie. Bol riaditeľom hudobného odboru Čs. rozhlasu v Bratislave, spolupracoval pri zakladaní a budovaní hudobných inštitúcií.

V rokoch 1943 – 1945 v SZSU pôsobili a so zborom spolupracovali skladatelia Ján Cikker a Dezider Kardoš.

Jeho nástupcom sa stal prof. Ján Strelec v rokoch 1945 – 1954. Bol jedným z hlavných organizátorov hudobného školstva na Slovensku. Mal veľké zásluhy na založení Slovenskej filharmónie a Vysokej školy múzických umení v Bratislave (1949), ktorej bol aj prvým rektorom.

Pod jeho vedením sa zbor od základu prebudoval. Bol uznávaným hlasovým pedagógom, za jeho účinkovania SZSU obohatil o celkový prejav a hlasovú kultúru, čím zbor získal predpoklady na zvládnutie aj náročnejších diel klasickej a súčasnej vokálnej tvorby. Repertoár zboru rozšíril predovšetkým o skladby súčasných slovenských hudobných skladateľov (F.Kafenda, A.Moyzes, E.Suchoň a.i.).

Dirigenstskú štafetu prevzal jeho žiak a vedúci odboru dirigovania na VŠMU prof. Dr. Juraj Haluzický v rokoch 1954 – 1977. Zaslúžil sa o zdisciplinovanie zboru po intonačno-rytmickej stránke a zdokonalenie interpretačnej úrovne zboru. SZSU postupne dostal na takú úroveň, že získal vážny rešpekt nielen v ČSR, ale úspešne sa prezentoval už aj na zahraničných pódiach v zahraničí.

Od roku 1977 do roku 2001 tradíciu SZSU naďalej rozvíjal žiak a zároveň aj nástupca na VŠMU prof. J.Haluzického prof. Peter Hradil. Pod jeho vedením začal zbor študovať viaceré premiérové skladby skladateľov 20. storočia a vo svojom umeleckom prejave skĺbil spevnosť a intonačno-rytmickú pregnantnosť svojich predchodcov. Za pôsobenia prof. Hradila zbor získal významné ocenenia na domácich a zahraničných súťažiach a koncertoval takmer vo všetkých štátoch Európy. 

Od januára 2002 bol ustanovený do unkcie dirigenta a umeleckého vedúceho SZSU doc. Štefan Sedlický. Jeho príchodom začína piata významná umelecká etapa zboru. Žiak profesora Petra Hradila už na začiatku spolupráce so zborom naznačil svoje umelecké predstavy zaradením skladieb autorov hudby 20. storočia. Z jeho podnetu SZSU vyhlásil skladateľskú súťaž pre mužský zbor „Volanie po partitúrach“, ktorá obohatila dramaturgiu zboru. Naštudovanie a premierovanie nových skladieb súčasných skladateľov odhalilo interpretačné možnosti telesa.

ĽUDOVÝ ODEV

Trenčianskoteplický krojový variant hýri najmä v ženskom odeve bohatosťou geometrických ornamentov a farieb. Motívy ornamentov sú hlavne vtáčiky, srdiečka, hviezdičky, kvietky, kalichy a lístky v zväčša červenej, žltej a modrej farbe.

Ženský kroj

Sukňa z čierneho súkna alebo glotu je bohato zriasená. Krátka vesta (živôtik, lajblík) je tiež z čierneho súkna. Na prsiach má bohatú ornamentálnu výzdobu s farebným šnurovaním a často so striebornými gombíkmi. Blúzka z kupovaného plátna mala úzky, stojatý, jemne vyšívaný golier s mašličkami a široké, naberané, krátke rukávce, na ktorých je našitá obdĺžniková výšivka. Zástera bielej farby je najhonosnejším kusom kroja. Jej spodná vyšívaná časť hýri rozmanitosťou ornamentálnej výzdoby a farebnou zladenosťou. Okolo pása sa ovíja širší, ručne tkaný farebný pás, vpredu voľne splývajúci po zástere. Na hlave sa nosí červená vzorovaná šatka. Staršie ženy nosia ku kroju biele súkenné papuče, mladšie čierne kožené čižmičky. V zime sa nosí vlniak.

Mužský kroj

K mužskému kroju patria biele úzke súkenné nohavice, na bokoch a na prednej strane okolo vrecák bohato zdobené šnurovaním, ktoré dopĺňa výšivka. Podlhovastý ornament okolo vrecák je na spodnej strane zakončený hrotom v podobe pošvy na meč. Košeľa s rovnými, voľnými, širokými rukávmi mala stojatý, jemne vyšívaný golier s farebnými, najmä žltými, červenými alebo modrými šnúrkami, ktoré sa pod krkom uväzujú na mašličku. Rukávy majú na ramenách a na konci pásy jemnej výšivky s rastlinnými motívmi. Výstrih na prednej strane lemujú pozdĺžne vyšívané pásiky. Vesta je z čierneho alebo tmavočerveného súkna, ozdobená širokým zvislým ornamentom a radom strieborných gombíkov. Ku kroju sa nosia priliehavé čierne kožené čižmy, vpredu na vrchu vykrojené. Klobúk je s úzkou alebo širokou strieškou. Do chladnejšieho počasia sa nosí cez plecia prehodená halena z bieleho súkna (habaňa), zdobená skromnejšie cez prsia a na rukávoch. K nej sa nosí baranica alebo klobúk so širokou strechou.

 


MAS mikroregiónu Teplička
tel: +421 636 556 732 | e-mail: mas@teplice.sk
kontakty | realizace Dat • 2009