orientacni mapka

Sprievodca

Povesť o zázračnom prameni

Povesť o zázračnom prameni

V doline obklopenej vrchmi žilo len zopár gazdov. Ani jeden z nich nebol bohatý, každý z nich žil z ruky do úst. Neveľa ovečiek a kraviek sa im páslo na úbočiach, v pôde sa urodilo zopár zemiakov, jeden s druhým vychádzali, nuž si ani jeden z gazdov nesťažoval. 

No nič netrvá večne. Prišiel ťažký rok. Všade vládlo sucho, tráva bola žltá a hoci bolo doteraz pastvín okolo nadostač, zrazu nebolo kde zvieratá dať napásť. Takmer všetky studničky vyschli, sotva bola dáka voda v potoku. Vychudnuté ovečky každý deň napádali vlci i medvede, darmo ich gazdovia strážili vlastným telom. V pôde sa toho roku neurodilo ani to málo čo inokedy. Aby toho nebolo málo, na konci augusta sa schytila neľútostná búrka, ktorá namiesto úžitku priniesla len pohromu. Postŕhala strechy, rozfúkala aj tú trochu obilia, ktoré gazdovia dopestovali, dobytok rozohnala do lesov a gazdovia ostali celkom na mizine. Gazdovia poodchádzali za prácou ďaleko do sveta. V doline ostal len gazda Martin. Bol chudobný ako kostolná myš, už mal len starého koňa, jednu ovcu, barana a suché pole, no odísť nechcel.

„Kdeže sa ja budem do sveta trepať? Starý som, aj tak by ma nikto nechcel do služby. A ako by som sa ta dostal? Ostatní gazdovia posledných býčkov pozapriahali, no ja mám len tohto koníka Sivka,  tak starého ako som ja,“  rozprával sa sám so sebou.

A tak ostal s koňom na svojej rodnej pôde. Zvážal drevo z lesa, pásol ovcu s baranom. Aj keď suchoty pominuli, bolo im ťažko. V jeden deň si gazda uvedomil, ako jeho kôň zaostáva, myká sa pri každom zvuku.

„Ej, koníček, tuším na teba doľahla slepota. Nič nevidíš, len počuješ, nuž preto neobstojíš. Neboj sa, budem ťa viesť.“ Lenže koník onedlho nie len že neobstál, ale už nechcel vôbec kráčať, lebo nevidel na cestu. Gazda sa preľakol. „Ak nenachystáme na zimu drevo, pomrieme!“    

V jeden jesenný podvečer zaspal celkom vysilený gazda pod horou. Sám zvážal drevo, koňa nechal doma. Už mu aj tak nepomáhal, len sa bál a jednostaj uskakoval. A vtom sa mu voľačo prisnilo. Prišla k nemu krásna víla a takto sa mu prihovorila:

„Gazda Martin, takto sa zničíš. Prečo ti nepomáha tvoj koník?“

„Slepý je, už mi tu len zavadzia, ťažko ho udržať, keď sa jednostaj myká.“

„A či ty nevieš, že slepota sa dá vyliečiť?“ spýtala sa víla.

Gazda sa zamračil: „Dosť som na tomto svete, aby som vedel, že slepotu nikto doteraz nevyliečil!“

„Dlho si tu, a predsa všetko nevieš!“

„A či ty by si vedela môjmu Sivkovi pomôcť?“ vzbĺkla v gazdovi iskierka  nádeje.

„Nepomôžem, ale poradím. Po pravej strane v doline pod vrchom Trtávka sa nachádza neveľký prameň. Doveď tam svojho koňa každé ráno i večer a tou vodou mu poriadne poumývaj oči. Sotva dorastie mesiac do splnu, tvoj koník bude opäť vidieť!“   

A tak sa aj stalo. Koňa vodil dva razy za deň k prameňu a zrak sa mu zlepšoval. Napokon si uvedomil, že kôň vidí, ba čo viac, akosi zosilnel a gazdovi vďačne pomáhal.

Prešla jeseň i zima a na ďalší rok sa gazda tešil nielen z bohatej úrody a mladých jahniat, ale povracali sa aj jeho susedia gazdovia. Veľmi sa čudovali, aký je Martin svieži a jeho starý kôň behá ako mladý valach. Gazda Martin v duchu ďakoval víle za dobrú radu a novú nádej v živote. No tajomstvo zázračnej vody si nenechal pre seba. Povedal ho všetkým gazdom, aby

aj im voda pomohla, keby potrebovali.

 

Povesti sú z publikácie Stratené rozprávky Považia, ktorá vznikla vďaka Programu rozvoja vidiek 2007-2013.

Vydala MAS mikroregiónu Teplička spolu s MAS Naše Považie v roku 2012.

Ich autorkou je Silvia Havelková.

V publikácii sa nachádzajú ďalšie autorské povesti a rozprávky od autorov Milan Húževka, Milada Vargová, Silvia Havelková a Rudolf Dobiáš.

 


MAS mikroregiónu Teplička
tel: +421 636 556 732 | e-mail: mas@teplice.sk
kontakty | realizace Dat • 2009